†  Je potrebné čítať Sväté Písmo, ale je potrebné mu aj správne rozumieť.

KBS    Katechizmus    Sv. Písmo   
Najčastejšie chyby pri čítaní Sv. Písma

MALÁ EXEGÉZA PRE KATOLÍKOV

"A aj rozumieš, čo čítaš?" On odvetil:
"Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?
(Sk 8, 30-31)
Najčastejšie chyby           Kázanie na vrchu           Otázky a odpovede

Najčastejšie chyby pri čítaní Sv. Písma


Je ťažké vždy úplne správne pochopiť Písmo, ktoré bolo napísané odlišnou rečou pred tisícročiami. Preto tým sa v Katolíckej Cirkvi zaoberajú odborníci - exegéti. Študovali pôvodné jazyky, ako sa rôzne slová a vety v tej dobe chápali a vnímali, históriu, dobovú kultúru... Vieme, že jedna veta môže dnes dávať v doslovnom preklade iný zmysel, než aký mala v minulosti vo svojej dobe. Preto k správnemu chápaniu Sv. Písma potrebujeme aj výklady týchto odborníkov.

Bežne sa ale stretávame s tým, že napr. nejaká slečna (obyčajne v puberte) sa rozhodne prečítať si Sväté Písmo (bibliu) s myšlienkou, že sa konečne dozvie pravdu. Vezme teda do rúk Sväté Písmo - Nový Zákon (Novú Zmluvu) a po prečítaní začne hovoriť, že Katolícka Cirkev klame, keď učí, že Panna Mária nemala iné deti, lebo v biblii sa píše, že Ježiš vraj mal bratov. Alebo, že máme neodporovať zlému a nedopúšťať sa násilia, no a Katolícka Cirkev organizovala dokonca aj križiacke výpravy. Alebo tiež, že v biblii sa káže nepozerať sa po ženách, no a katolícki chlapci a muži sa bežne pozerajú... A nájde si možno ešte všeličo iné.



O pozeraní sa na ženu

Ako vhodný príklad, začneme s tým posledne spomenutým o pozeraní sa po ženách, čo je v evanjeliu podľa sv. Matúša uvedené v rámci Ježišovej tzv. "reči na vrchu":

Počuli ste že bolo povedané: Nescudzoložíš. No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. (Mt 5, 27-28)

Ako má kresťan katolík toto správne chápať? Nesmie sa azda chlapec (muž) ani obzrieť za pekným dievčaťom (peknou ženou)? Nesmú sa chlapci pozerať po dievčatách? To by ale bolo zvláštne a pre laických chlapcov (mladých mužov) asi i neúnosne ťažké. A Ježiš predsa tiež hovorí "Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké". Otvoríme si teda knihu s katolíckou exegézou. Je to kniha:

Malý Stuttgartský Komentár, Nový Zákon 1, Evanjelium sv. Matúša, Meinrad Limbeck, Verlag Katolisches Bibelwerk GmbHm, Stuttgart 1991, Karmelitánske nakladateľstvo Kostelní Vydří 1996, S cirkevným schválením českobudejovického biskupa Mons. ThDr. Antonína Lišky zo dňa 9.7.1996, č.j. 543/96

Tiež v úvode tejto knihy je príhovor biskupa Jozefa Koukala, čo stojí za povšimnutie:

(Preložené z Češtiny do Slovenčiny)

"Rozumieš tomu, čo čítaš?", pýta sa diakon Filip etiopského dvorana, ktorý číta proroka Izajiáša. Túto otázku si kladie každý človek, ktorý číta Knihu kníh. K jej porozumeniu je totiž potrebný výklad - ako inak správne pochopiť spisy napísané pred mnohými storočiami...

S prianím hojnosti svetla Ducha Svätého pre všetkých čitateľov

Mons. Jozef Koukal biskup litoměřický



Takže nalistujeme si v tejto knihe príslušnú časť k uvedenému biblickému textu o pozeraní sa na ženu (Mt 5, 27-28); a máme tam takéto vysvetlenie ako sa to má správne chápať:


Vyjadrené dnešným jazykom...:

Nie len ten sa dopúšťa cudzoložstva, kto spí s cudzím manželským partnerom, ale už i ten kto i len v myšlienkach usiluje o človeka žijúceho v manželstve, aby ho "vylákal" z jeho doterajšieho zväzku.

Len ten, kto je ochotný zachovávať tak ďaleko Božie prikázanie "Nescudzoložíš", že bude plne rešpektovať súnáležitosť manželských partnerov i v myšlienkach, až vtedy on plní spravodlivosť ďaleko väčšiu než spravodlivosť "znalcov zákona a farizejov".



Ako vidíme, podľa tohto katolíckeho výkladu Ježiš tou vetou nezakazuje chlapcom obzrieť si pekné dievčatá, dokonca nehovorí nič ani o erotike. Káže nám len aby sme hlbšie rešpektovali manželstvo a ani v myšlienkach netúžili - nežiadali si vylákať niekoho z jeho manželského zväzku. Aby sme aj v myšlienkach rešpektovali súnáležitosť manželských partnerov.

Ako sa zdá, chlapci sa teda aj naďalej môžu bez obáv pozerať po dievčatách a radovať sa z ich krásy.

Pápež bl. Ján XXIII.: "Zvlášť nebudem mať strach radovať sa zo všetkého, čo je krásne a veriť v dobrotu."


Ženské telo nie je pokušením, ale pozvánkou milovať
Asi sa tu tiež hodí otázka: Aký by sme mali mať správny postoj, keď vidíme skromne oblečenú alebo aj úplne nahú ženu? Dobrou odpoveďou je napr. to, čo vyplýva z učenia pápeža bl. Jána Pavla II.: Namiesto vnímania ženského tela ako pokušenia, môžeme znovuobjaviť, že krása jej tela je v skutočnosti pozvánkou milovať ju tak, ako ju miluje Boh. Ženské telo nie je pokušením, ale pozvánkou milovať. Pozerajme sa teda na krásu žien s láskou, milujme ich, ďakujme za tú krásu Bohu a radujme sa z krásy.


K tejto téme sa možno ešte hodí spomenúť túto úsmevnú príhodu blahoslaveného Jána XXIII.:

V Paríži počas oficiálneho obeda vošla do sály krásna mladá žena veľmi skromne oblečená. Kardinál Roncalli, budúci pápež Ján XXIII., vtedajší nuncius vo Francúzsku poznamenal: "Neviem pochopiť, prečo vždy, keď vstúpi nejaká pekná žena, všetci začnú pozerať na mňa a nie na ňu. Každý chce vidieť, ako sa zatvárim..."  smajlík - úsmev








(Poznámka: Celá tá "reč na vrchu" v evanjeliu podľa Matúša patrí medzi náročnejšie texty, kde sa mnohí pri čítaní dopúšťajú omylov v chápaní, preto tu je z uvedenej katolíckej exegézy jej postupný výklad: Kázanie na vrchu)



Najprv jedna dôležitá znalosť

Než si ukážeme ďalšie príklady, je nutné ešte poznať veľmi dôležitú skutočnosť:

Väčšina z toho, čo je vo Svätom Písme - Nový Zákon, nie sú prikázania, ale len odporúčania. To treba mať na pamäti.

Kto začne vnímať niektoré evanjeliové odporúčanie ako prikázanie, prepadáva sa už tým do herézy, do bludu.

Pre ukážku si môžeme spomenúť na evanjeliové odporúčanie skromnosti a chudoby, a na Petra Valdesa, ktorý žil v období stredoveku; bol bohatým lyonským kupcom, no rozhodol sa rozdať svoj majetok a žiť v chudobe, za čo od Cirkvi a pápeža bol dokonca pochválený. Lenže tento pán Valdes potom začal hlásať chudobu akoby to bola nutnosť a povinnosť, preto zo strany cirkvi dostal niekoľko varovaní a nakoniec od pápeža aj exkomunikáciu (vylúčenie z cirkvi). Peter Valdes iste nebol zlý človek, spravil krásny dobrý skutok, rozdal svoj majetok, no dopustil sa práve len tej chyby, že evanjeliové odporúčanie o skromnosti a chudobe, začal vnímať ako prikázanie.

Skromnosť a chudoba je vo Svätom Písme odporúčaná, ale nie je uložená ako povinnosť. Tie Ježišove slová k bohatému mladíkovi a následne spomenuté ucho ihly (Mt 19, 18-26), sa tradične vnímajú tak, že Ježiš vidí do našich sŕdc a odporúčal bohatému mladíkovi aby rozdal svoj majetok, lebo videl, že lipne na svojom majetku, bola to prekážka k jeho dokonalosti. Duchovné pripútanie k majetku je dosť častý prípad bohatých ľudí a na nich potom platia tie Ježišove slová o uchu ihly. Majetok síce môžeme mať, len nemali by sme na ňom lipnúť, nesmieme si nechať majetkom spútať srdce. O to ide. Bohatému hrozí nebezpečenstvo, že na majetku lipnúť bude. Ale nemusí sa to stať, aj medzi svätými máme mnohých, čo boli bohatí. Máme medzi svätými dokonca aj vladárov, čo už zo svojho postavenia patrili medzi najbohatších. Ako napr. francúzsky kráľ sv. Ľudovít, uhorský panovník sv. Štefan, alebo české knieža sv. Václav; všetci títo boli pomerne bohatí, mali veľa peňazí, ale nelipli na tom majetku. Cirkev nás tiež učí, aby sme svoj majetok radšej vnímali ako by ani nebol celkom náš a boli sme aj ochotní sa podeliť.









O neodporovaní zlému, o nenásilí

Jeden z častých omylov v chápaní Sv. Písma je domnievať sa, že nikdy a za nijakých okolností kresťan nesmie na obranu použiť fyzickú silu.

Stručné vysvetlenie: Tie Ježišove slová o nenásilí sa v Cirkvi tiež vždy vnímali ako odporúčania, nie prikázania. Všimnime si rovnako k tomu, že čo Ježiš radí vojakom? Nekáže im aby odhodili zbrane. Ani im nekáže aby sa snažili vystúpiť z armády. Len im káže aby boli spokojní so svojim žoldom a nikoho nemučili (Lk 3, 14). A vojenského dôstojníka - stotníka dokonca Ježiš chváli za jeho veľkú vieru (Mt 8, 5-10). Ježiš si uvedomuje, že bezpečnostné zložky, ako je armáda, sú potrebné, zvyčajne musia existovať pre zachovanie pokoja a mieru, a niekedy musia tieto zložky proti neprávosti i zasiahnuť. A preto i Cirkev pripúšťa obrannú vojnu.

Ako už bolo spomenuté, nie sú to prikázania, nie je to priamo povinnosť, no ak je to možné, ak to situácia umožňuje, potom je samozrejme ideálne riadiť sa podľa Ježišových odporúčaní. Obzvlášť v osobnom živote. Neodpovedať na násilie násilím. Proti zlu bojovať len láskou.

Ešte k problematike vojny: Máme medzi svätými vojakov a rôznych bojovníkov, ktorí v boji aj zabíjali, nemali s tým vo svojom kresťanskom svedomí problém (sv. Móric, sv. Ladislav ...). A rovnako máme medzi svätými aj takých, ktorí vojenskú službu odmietli ako nezlučiteľnú s ich citlivým kresťanským svedomím. Napríklad sv. Maximilianus, ako mladík, keď sa mal dať zapísať medzi zverbovaných, vyhlásil prokonzulovi: "Nemôžem slúžiť, nemôžem robiť to zlo, som kresťan."

Cirkev, vo vážnom a nutnom prípade, pripúšťa obrannú vojnu, no tiež neodmieta tých, čo sú vždy proti tomu.

Záležitosti o vojne sú rozsiahlejšie obsiahnuté i v Katechizme Katolíckej Cirkvi od pápeža Jána Pavla II.; pre príklad len výber niekoľkých viet:

(2308) Každý občan a každý vládny činiteľ je povinný pričiniť sa o to, aby sa vyhlo vojnám.

(2309) Dôsledne treba vziať do úvahy podmienky oprávnenej obrany vojenskou silou.

(2310) Tí, čo sa venujú službe vlasti vo vojenskom živote, sú služobníkmi bezpečnosti a slobody národov. Ak si správne plnia svoju úlohu, naozajstne prispievajú k spoločnému dobru a k udržaniu pokoja.

(2311) Verejná moc sa má spravodlivo postarať o prípady tých, čo z dôvodov svedomia odmietajú používať zbrane. Aj oni sú však povinní slúžiť ľudskej spoločnosti v nejakej inej forme.









O Ježišových bratoch

Ďalšia najčastejšia chyba, ktorej sa začiatočníci dopúšťajú pri čítaní Sv. Písma je, že si začnú myslieť, že Ježiš mal vlastných bratov. A je to i pochopiteľné, keď vo Sv. Písme čítame napr. toto:

"Kým ešte hovoril zástupom, vonku stála jeho matka a bratia a chceli sa s ním rozprávať." (Mt 12,46)

Mal Ježiš vlastných bratov? Mala Panna Mária ďalšie deti? Odpoveď je: Nie. A keďže je to asi najčastejší omyl čitateľa - začiatočníka, myslieť si z toho textu, že mal bratov, máme toto v poznámkach stručne vysvetlené v mnohých vydaniach katolíckych biblií. Takže stačí si len otvoriť taký katolícky výtlačok Svätého Písma, ktorý má aj vysvetlivky, nalistovať si príslušný text (Mt 12,46) a pozrieť si dole pod textom tie vysvetlivky k tomu:

"Ježišovi bratia" neboli jeho vlastní bratia, ale blízki príbuzní (bratanci a sesternice). V hebrejčine a aramejčine slovo "brat" znamená aj brata, aj bratanca. Tak napr. dvaja z týchto bratov majú za matku Máriu Kleopasovu (Mt 27,56), a nie Pannu Máriu (porov. 13,55). V starom zákone je mnoho podobných miest (napr. Abrahám a jeho synovec Lót sa volajú bratmi - Gn 13,8; 14,12.14.16)

Prebraté z: Sväté Písmo Starého i Nového Zákona, Slov. ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1995;
Imprimatur: Mons. Rudolf Baláž biskup, predseda KBS


Vezmime si ako príklad len Jakuba, v Mt 13, 55 ho volajú Ježišovým bratom, pričom v Lk 6, 15-16 sa to vyjasňuje, tam je o ňom uvedené, že bol Alefejov syn. Teda vidíme, že to nie je syn sv. Jozefa a Panny Márie, ako by si mohol začiatočník pomyslieť pri prečítaní Mt 13, 55. Alefejova manželka bola príbuznou Panny Márie, a tým sú Alefejovi synovia v príbuzenstve aj s Ježišom. Vieme, že termín "brat" znamenal aj bratanec alebo iný príbuzný. Preto aj Jakuba nazývali Ježišovým bratom.

Tiež sa dá stretnúť s tým, že si niekto chybne vysvetľuje aj biblické slovo "prvorodený", myslí si, že tým sa vyjadruje, že po ňom sa narodili ešte ďalšie deti. A prvorodeným je v Sv. Písme nazvaný aj Ježiš. To je ďalší omyl v chápaní. Prvorodený bol slávnostný titul, ktorí sa dával chlapčekovi, ktorý od svojho otca zdedil výnimočné právo prvorodenstva (porov. Gn 25, 33). Jedináčik mohol mať tento titul rovnako ako prvorodený z mnohých bratov.

Ďalší omyl v tejto téme často nastáva so slovíčkom "kým" pri čítaní: "ale nepoznal ju kým neporodila syna." (Mt 1, 25) V pôvodných jazykoch slovo "kým" vôbec nenaznačuje nič o tom, čo sa stalo po opísanej udalosti. Znalci biblických jazykov vedia ako treba v takýchto prípadoch chápať spojku "kým", vedia, že budúcej činnosti sa to netýka, ale zvýrazňuje sa tu tým to, že sv. Jozef nemal účasť na počatí Ježišovom.

Ako príklad si môžeme dať 1 Kor 15, 25 - kde sa píše, že Kristus musí kraľovať kým mu všetkých nepriateľov nepoloží pod nohy. Hoci je tam slovíčko "kým", neznamená to, že až mu položí všetkých nepriateľov pod nohy, že prestane kraľovať. (Máme napísané, že jeho kráľovstvu nebude konca, pozri Lk 1, 33)









Niečo na záver

Možno si niekto, čo to dočítal až sem, položí otázku: tak potom na čo by sme si, napríklad, mali dávať pozor?

No tak napríklad, na internete, už krátko po jeho rozšírení, sa rozšírilo i rôzne vzájomné urážanie - duchovné ubližovanie. A Ježiš nás varuje:

Počuli ste, že otcom bolo povedané: "Nezabiješ!" Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: "Hlupák," pôjde pred veľradu. A kto mu povie: "Ty bohapustý blázon," pôjde do pekelného ohňa. (Mt 5, 21-22)

Vyplýva nám z toho, že by sme sa mali vyhnúť hnevu a svojmu blížnemu by sme nemali nijako nadávať, nijako ho urážať... A exegéti potvrdzujú, že presne tak sa to má aj chápať. Všetko je to duchovné ubližovanie - rôzne tie nadávky, urážky a výsmech... Ježiš to priraďuje k vraždeniu. A citlivejší ľudia obzvlášť vnímajú, že také ubližovanie je naozaj veľmi bolestivé, je to ako by do človeka niekto bodal dýkou, je to ako vraždenie. Je to reálne duchovné ubližovanie. Ako vraždenie, len asi s tým rozdielom, že duša je nesmrteľná, nemožno ju zabiť, takže týmto bodaním akurát spôsobujeme svojmu blížnemu bolesť.

A ako vidíme, Ježiš nám za tieto vražedné skutky hrozí dokonca pekelným ohňom, teda večným zatratením, preto by sme to nemali brať na ľahkú váhu. Žiaľ, s rozšírením internetu bolo vidieť, že práve na internete sa veľmi rozšíril i tento príšerný hriech, ľudia sa vzájomne začali všeliako urážať v rôznych internetových diskusiách.

Pousilujme sa takto neubližovať!
"Nechajme každého žiť." Do nikoho ani duchovne nebodajme, nikomu neubližujme!
Čo ale neznamená, žeby sme nikdy ani nesmeli povedať tvrdú pravdu, ktorá tiež môže niekomu spôsobiť bolesť. Aj bolestivú pravdu, ak je to potrebné, môžeme povedať, ale bez urážok, bez nadávok, bez zosmiešňovania človeka. Snažiť sa povedať i tú nutnú (pre neho možno smutnú) pravdu s citom a láskou.
Takže ešte raz - nenadávajme, nevysmievajme sa, neurážajme! A ak sa nám to z našej slabosti náhodou predsa stane, ľutujme to, spovedajme sa, prosme o odpustenie...

Ježiš nám dal veľké prikázenie: "Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom." (Jn 13, 34)
Je to veľmi dôležité prikázanie. A je tiež známe, že i zlo je najlepšie premáhať práve láskou. Snažiť sa cítiť lásku. Snažiť sa mať lásku ku všetkým. Milovať všetkých. Milovať. Milovať stále.

Ako učí i sv. Augustín:   "Keď mlčíš, mlč z lásky, keď hovoríš, hovor z lásky..."


Katechizmus Katolíckej Cirkvi od pápeža Jána Pavla II. (2392):

"Láska je hlavné a prirodzené povolanie každého človeka."



 Biblia - Sväté Písmo - Výklad - Exegéza
MALÁ EXEGÉZA PRE KATOLÍKOV
Najčastejšie chyby pri čítaní Sv. Písma
 Informácie pre katolíkov
exegeza.czechian.net